Archív kategorií: Články

O živote

Manželka či matka, alebo ako si úspešné rozbiť vzťah.

V každej rodine je známa scénka, keď dieťa (deti) začnú rodičov skúšať. Že nie? Ono to na začiatku vyzerá úplne ináč. Taká klasika je proces jedenia, či uspávania, či upratovania hračiek za účasti oboch rodičov a najlepšie za účasti ďalších príbuzných, či priateľov.

Mama: “Janko, poď ideme spať.“

Malý Janko, ktorému do maminho oslovenia klimbala na stoličke hlava, zrazu ožije.

Janko: “Ešte chvíľu mama. Ešte dopozerám rozprávku na laptope.“

Po dopozeraní rozprávky sa Janko so všetkými (najlepšie ak je nejaká návšteva) rozlúči a ide poslušne do postele.

Malú chvíľočku po príchode mamy s oznámením, že malý synček Janko už pekne spí, je Janko na nohách stojaci vo dverách, uplačkaný a čosi mumlajúci. „Starostlivá“ mama hneď vyskočí a zisťuje čo sa stalo. Chvíľka tichej debaty, sľubovania = dohovárania a odrazu Janko rezolútne vyhlási: “Mama ja ešte nejdem spať, ja chcem byť s Vami.“

Jankova mama veľavravne pozrie na svojho manžela. Otec príde k Jankovi, zoberie ho do náručia a povie: “Janko, už je ozaj čas ísť spať.“ a kráča k spálni. No Janko má iný názor. A začína testovať. Spustí znova plač, krik, prípadne začne otca pästičkami tĺcť… Otec sa zastaví a dôraznejšie zopakuje čo povedal.

No v tom už zasahuje mama dieťaťa a preruší otcov proces nastolenia poriadku. Berie syna z náručia otca, vracia sa späť, tíši ho a tak všeobecne povie: “Však zase nie je tak neskoro. Chvíľku ešte môže byť hore. Však máme zajtra voľno.“

Zvyčajné potom nastane „trápne“ ticho… Poznáte to, že? To však nie je koniec, však? Má to potom ďalšie variability až konflikt-krik, ale výsledok je pocitovo pre oboch manželov rovnaký. Časom si naň zvyknú obaja…

Po niekoľkých neúspešných výmenách názorov, kedy otec nedokáže vysvetliť potrebu domáceho systému a naopak mama (zvyčajne za pomoci svojej mamy) vysvetlí otcovi, že dieťaťu treba dopriať detstvo atď. sa otec prestane montovať do procesu, kedy dieťa začne znova testovať. Keď sa zjaví na scéne dieťa, neangažuje sa. Následne sa neangažuje v rodine pri ďalších činnostiach. Angažuje sa v práci, športe, jednoducho všade inde iba doma nie. Až jedného dňa… ale to by som zabiehal veľmi ďaleko. Ďaleko preto, lebo toho jedného dňa už je vzťah tak naštrbený a pokrútený (obaja si už na tie svoje pocity zvykli), že ani rozvod nie je riešením. O tom, ako sa rozviesť, sa neučíme v škole tiež. To čo nám podstrkujú telenovely a filmy je od správneho rozvodu na tisíce kilometrov vzdialené.

V čom spočíval Jankov test? Dalo by sa to nazvať ako v testovaní „diablovho advokáta“. Testoval totiž oboch ako sú na tom v partnerskom spolunažívaní – ako si jeden druhého ctia. (V tomto prípade sa však manželka k manželovi správala ako matka- ochrankyňa k otcovi svojho dieťaťa. A to je obrovský rozdiel!)

Problém, však je v tom, že nebadane, v tichosti, generáciami matiek, je podvedome (teda dievčatá=matky ba ani dcéry o tom ani nevedia) odovzdávaný obraz, že dieťa je treba chrániť pred zlým otcom a zlým svetom! Kde to vzniklo? Tam, kde to človek vôbec nepredpokladá, lebo vonkajší obal je propagovaný ako vzor ľudskosti a lásky. Pôsobí to totiž ako podprahová reklama. Navonok nie je nič zvláštne, no skryto to funguje veľmi účinne. A matkina ochrana (to najlepšie čo matka pre dieťa môže urobiť) je využitá k tomu, aby bol likvidovaný vzťah manžel – manželka. Ako?

Žena po pôrode „zabudne“, že má manžela – partnera, ale spomenie si, že má otca „svojho“ dieťaťa. (Koľko dvojíc sa oslovuje tatko a mamka?) Toho otca, ktorý podľa „knihy kníh“ tak mal rád všetkých hriešnikov, že za nich obetoval vlastného syna…

A tak manžel – otec, ktorý tvorí bezpečný priestor pre rodinu, v ktorom má byť určitý systém, panovať vzájomná úcta, láska a podpora, je znevážený (nevedomky) tým najbližším koho má – svojou manželkou. Dieťa to veľmi rýchlo zistí a testuje stále viac. Hádok pribúda, alebo pribúda rezignácie, alebo muž prechádza viac do ženských energií…zbavuje sa svojej mužskosti.

No a ak mocný prúd = žena neustále narušuje brehy, tak niet tej sily, ktorá by jej v tom trvale zabránila. Je to iba ona sama.

Otázka je, prečo by v tom žene mal ktokoľvek brániť? Napríklad aj jej manžel. Život má recept a aj liek aj na túto odchýlku. Čo sa stane? Opičia láska je vždy po zásluhe odmenená!

Nenárokujem si v tomto krátkom popise poukázať na všetky variability, ktoré Život vo vzťahu muž – žena, alebo otec – mama – dieťa prináša.

Uspokojujúci vzťah totiž nemá iba jeden model!

V rovnici o niekoľkých neznámych (muž, žena, deti, príbuzní, spoločnosť,atď.) s nejednoznačným výsledkom (šťastie? partnerstvo? dokazovanie? atď.) je možné nájsť jednoznačný recept? Hmm. Neviem.

O živote

Zlý otec, pomýlené deti či zase úplne inak.

O rodičoch a deťoch sa toho popísalo veľa a popíše ešte viac. Prečo? Moja skúsenosť hovorí, že to čo nie je pravda, treba neustále opakovať. Treba mlátiť prázdnu slamu a hovoriť aký je z toho úžitok. No a časom, že sa z toho stane pravda. Skutočne? Či zase inak?

Neustále rozoberanie tejto témy, zdá sa , že z každej strany, spôsobuje ťažkú deformáciu v myslení jedinca. Hlavne toho dorastajúceho. To následne aj v prežívaní situácií v ktorých sa ocitne a následne vo vzťahu k rodičom. No a aby toho nebolo dosť tak neskôr vo vzťahoch obecne.

To, čo niektorí psychológovia veľmi dobre vedia, sa nedostáva do učebníc pre všeobecné vzdelanie. Učí to iba tá najväčšia škola sveta – Život. Krása života je v tom, že počas neho každý človek, ak je otvorená hlava a nie tvrdohlavý zabednenec, má šancu sa prepracovať k tomu (prax alebo štúdium) ako „to“ vlastne je. Otázka je čo, či kto má záujem aby to bolo tak deformované?

Jedného dňa sa stretla skupina mužov rôzneho veku na akcii nazvanej Kruh. Všetkých zjednocoval jeden cieľ, jednoduchá otázka. Čo je to byť otec, alebo kto je to otec?

V snahe dopracovať sa k skutočne platnej verzii pohľadu začalo stretnutie výmenou pohľadov – názorov na otca. Na biologického otca!

Jozef: “Môj biologicky otec bol, je a bude lúzer, ktorý už nevie ani piť! Neviem, kde mu je koniec. Videl som ho iba raz, aj to opitého. Nemám záujem sa s ním kontaktovať! Tu som preto, aby som sa našiel a zistil, prečo sa mi finančne nedarí.“

Marek:“ Môj otec bol dobrák. Nikdy som ho nevidel opitého, alebo aby zvýšil hlas, či ma udrel. Mama však hovorila, že nie je chlap, lebo všetko musela robiť sama. Otec bol vedec a tak som ho videl viac v pracovni ako čosi číta, či píše. Nevenoval sa mi skoro vôbec. Iba sme spolu splavovali rieku každé leto, alebo ma brával cez víkendy na rybačku. Hovorilo sa, že má frajerku. Asi ju mal, lebo pred nedávnom nám predstavil moju nevlastnú sestru. Už je dospelá ako ja. Konečne urobil niečo chlapské! Bol som rozhodnutý, že nebudem ako on. Zisťujem, že sa mu podobám viac, ako mi je po chuti a to chcem zmeniť.“

Miro: “Môj otec bol sebec. Myslel vždy iba na seba. Ráno vypadol akože do práce v ktorej nič nerobil a iba nosil peniaze. Po jej skončení sa venoval svojim koníčkom – športu. Vedel snáď každý šport. Mňa stále kdesi ťahal, chcel po mne aby som sa hýbal… ja som radšej bol doma pri mame a robil jej spoločnosť. Bola vždy taká sama a smutná, lebo otec nemal pre ňu pochopenie!“

Michal: “Naši sa rozviedli keď som mal 15. Bolo to ťažké obdobie, lebo mama to nezvládala. Pomáhal som jej s čím sa dalo. Po stretnutí s otcom viac netúžim. Zradil nás. Radšej mal ostať s mamou. To že sa neustále hádali som už ani nevnímal. Nemal odisť. Ja som úplne iný. Rád pomáham ľuďom, zaujímajú ma rôzne aktivity. Trápi ma, že už mám vek na založenie rodiny, no akosi nemám odvahu.“

Blažej: “Môjho otca si veľmi nepamätám. Mal som 6 keď umrel. O 10 rokov starší brat hovorí, že to bol debil, že vždy iba buzeroval. Ak niečo pekné o ňom poviem, tak mi odpovie, že si prd pamätám, lebo som bol sopliak. Ja som akýsi zmätený. Neviem ako to bolo. Tak rád by som sa s ním ešte porozprával…“

Peter: “Môj otec bol na nás zlý. Zanedbával nás. Chodil iba do práce, doniesol peniaze a potom vždy kdesi bol. Mama bola doma a tá sa mi venovala. Spolu sme sa hrali a keď som bol väčší, tak som radšej bol s ňou. Však aj ona mi vravela, že mi bude pri nej lepšie. Potom sa naši rozviedli a ja som býval u babky. S otcom som sa viac nestretol. Ani starkých z otcovej strany som nevidel. Poznám ich iba z rozprávania. No nič moc. O nič som neprišiel!“

Účastníkov bolo viac. Opis ich skúsenosti bol rozdielny. Avšak objavil sa znova paradox. To čo jeden syn svojmu biologickému otcovi zazlieval, tak iný syn obdivoval.

Hodnotenia a vyjadrenia o otcoch pokračovali až sa kruh uzavrel. Tu sa stalo čosi zaujímavé. Akoby sa čosi udialo medzi nebom a zemou. Nastalo ticho a v tom tichu to prišlo. Iskra pochopenia.

Biologický otec to nie je poskok, ktorý skáče ako sa komu v rodine či mimo nej zažiada, či nejaký nosič tašiek, či sponzor. Ba ani rodinný animátor.

A kto, či čo, je biologicky otec? Podľa výskumov vedy (umelé oplodnenie) akýsi tvor určený na vyhynutie. Ja však pevne verím, že veda sa aj tentoraz mýli a tá obrovská škola – Život pomôže s nájdením správneho pohľadu.

No kto má potrebu to nájsť vedome a potom zakúsiť chuť ozajstného života už v súčasnosti nájde spôsob. Jeden z nich sú aj rodinné konštelácie a hlavne ich mužská verzia, alebo mužské kruhy nasmeruje synov k pochopeniu.

Články,O živote

Za všetkým je krieda, alebo jav či udalosť ktorá nemá meno neexistuje? Časť 3.

Pred čítaním tohoto článku doporučujem prečítať najprv časť 1 a časť 2.

Aký je teda „princíp prace“ tohto sofistikovaného učenia?
Každý človek (bez ohľadu na vek) je dieťa – má svojich rodičov. Úcta k obom rodičom (a následné k celému rodu) mu umožňuje mať k dispozícii určitý energeticky potenciál, kedy potrebuje minimum pomoci z vonku a hlavne je neriaditeľný strachom.

Porušenie princípu úcty k rodičom vedie k zablokovaniu tejto energie, k strate kontaktu so svojim rodom, k strate koreňov. Tak je jednoduché vytvoriť ľahko manipulovateľného mankurta ba až janičiara.

V kresťanstve existuje slovne prikázanie (vytvára sa dojem) o úcte k otcovi a matke. No obrazovo sa (účinnejšie) tato úcta spochybňuje a vytvára sa (podprahový) obraz nenávisti k otcovi. Otec je v obrazoch všade zamlčaný (podobne ako v etikete nie je nikde písané o tom kto, je na inej strane čestného miesta), teda akoby ani nebol.

Zobrazuje sa však trápenie matky pre syna a čo viac aj syn trpí ba dokonca bol mučený a zabitý.. Neviditeľný otec pod rúškou „lásky“ necháva obetovať syna. Toho syna, ktorého tz. pestún naopak ochránil pred smrťou ešte ako nemluvňa. Naviac syn je umelo vytrhnutý z hierarchie a postavený na úroveň otca. Otázka znie. Kto je dôveryhodný, takýto otec, či pestún? Má záujem dobrý syn sa stať zlým otcom?

A tak v podvedomí matiek sa vytvorila potreba chrániť svoje dieťa pred takým otcom a takým svetom (však pre zlý svet musel syn umrieť) a pomôcť jej môže iba „pestún“…

Realita života ukazuje, že až priveľmi často krásny vzťah muža a ženy po narodení dieťaťa konči a ani jeden z účastníkov nevie prečo.  Logických (vedecky zdôvodnených) dôvodov je však o to viac!
Prvotný vzťah ženy k mužovi je prehlušený strachom o dieťa. Keďže dieťa citlivo vníma všetko okolo, tak veľmi rýchlo zisti, že iba okolo neho sa toči svet, že je prvé. Intervencia otca v podobe nastolenia poriadku (hierarchie) je zvyčajné neúčinná. O to viac je vnímaná ako potvrdenie strachu matky a zvýšenie ochrany.

Neustále obrazové pôsobenie kresťanstva v podobe obrazov z krížovej cesty, či „tradičného“ (v každej poriadnej rodine) rozmiestnenia symbolov ukrižovaného syna, obrazu syna – dobráka – s dobrým srdcom a obrazu starostlivej no nekonečne trpiacej matky to mlčky potvrdzuje.

A tam kde je utrpenie, tam je aj ten kto ho spôsobuje o to horšie, keď oficiálne je nepomenovaný.

Keďže matka prenáša všetko čo cíti v tehotenstve na dieťa a to svoje pred tým preniesol aj otec pri plodení potomka, tak čo asi môže potomok dostať do vienka? A čo už narodený potomok v rodine?
Ten okrem dedičstva od rodičov aj pôsobením energii v rodine stráca úctu k sebe samému (však v podstate je polovica otec a polovica mama). Tak sa následky na ďalšie narodené generácie zväčšujú. Tým je zaručený synergicky efekt do budúcna.

Zákernosť pôsobenia tohto učenia nie je iba takáto jednoduchá. Sú tam aj ďalšie poistky – udičky. Napríklad Judášových 30 strieborných ukazuje, že zrada za peniaze je chránená. Stáva sa obyčajným obchodom, bez ktorého sa ani dobro nemôže realizovať.

Ďalšia udička je v podobe skrytého nabádania k nečinnosti. Potreba trpieť pre dosiahnutie cieľa, sa prejavuje vlastnou nečinnosťou v jarme utrpenia a dokonca radosťou, že sa našiel ten čo to utrpenie spôsobuje. No a keď sa nenašiel, tak bude určený – teda on už je, no mlčí sa o tom. Teda život v utrpení v prítomnosti zaručuje v imaginárnej budúcnosti imaginárnu odmenu. Keď však trpiaci dosiahne svoj osobný limit, veľmi často vyslovuje prosbu, aby bol jeho život ukončený…

Aký mám dôvod o tomto všetkom písať?

Ak sa na človeka budem pozerať ako na energetickú nádobu, tak od narodenia som naplnený energiou strachu od generácii predkov. Pokračuje to vychovávaním – (de)formovaním tiež v strachu.

Za takýchto predpokladov je akákoľvek forma nápravy problémov, starosti, chorôb a nešťastných udalosti, ktoré sa objavujú za použitia rôznych metód liečenia a terapií iba dočasným riešením.

Dočasným, pretože som neschopný sa naplniť aj niečím iným. Som totiž plný strachu! Nič iné sa už nevojde.

Cieľom napísania tejto trilógie je vysloviť to zámerne zamlčané a načrtnúť cestu.
Žiadny boj proti ani za, či dehonestácia veriacich i neveriacich ľudí.

A kto chce, cestu nájde ako.. Raz na futbalovom zápase sa ma spýtali: „Komu fandíš? Žiline či Slovanu? Odpovedal som futbalu. Možno preto už na zápasy mužstiev nechodím, no futbal mám rád!

Na tomto dialógu je možné vysvetliť ešte jednu rafinovanosť vplyvu kresťanstva. Je to pôsobenie vytvárajúce neustále prílev nových a nových, lepších a ešte lepších jedincov (mužstiev).

Tento proces je základom pre vznik teórii v ktorých sa vykresľuje pre ľudí nejaká spravodlivosť, či rovnosť či.. sú to všetky možné –izmus(y). Preferenciu určitého –izmu majú vo svojich programových vyhláseniach všetky „mužstva“-strany, či hnutia atď. A ako fungujú?
Vždy rovnako.  Stále je určený niekto, kto určuje či „sa volí“ za, proti alebo sa nevoli. Stranícka disciplína funguje nezávisle na názvu strany, či osobnom sľube už aj demokraticky zvoleného poslanca!

Dejiny ukazujú, že akákoľvek revolučná či iná násilná zmena, aj keď s dobrým úmyslom, bola odsúdená inou („lepšou“) skupinou, alebo skončila udalosťou ktorá sa spomína v tvrdení, že revolúcia žerie svoje deti.

Kresťanstvo, týmto podprahovým pôsobením (rozložením rodiny), vytvorilo samo opakovaciu slučku z ktorej zdanlivo niet východiska. Našťastie iba zdanlivo! Uvedomenie si jeho významu pri vytváraní strachu a jeho prerastenia do -izmus(ov) je prvý krok.

Tie ďalšie môžu potom nenásilne nasledovať. Tak ako zo svojej energetickej nádoby začnem ja sám vyprázdňovať strach, začne prichádzať do nej bezpodmienečná Láska.
Jej príchodom sa otvorí cesta pre pochopenie, ako boli a aj sú obaja MUŽ a aj ŽENA pod rôznymi logicky znejúcimi (dokonca vedeckými dôkazmi) zámienkami zneužívaný a používaný.
Tým sa vytvoria podmienky pre vytváranie rodín založených na vzájomnej úcte. Čerešničkou vo vzájomnom spolunažívaní budú potom potomkovia, ktorí nebudú mať potrebu byť iní.

To povedie k zániku „mužstiev“ a futbal bude hrať každý, no rovnako tak sa kochať aj krásou hry.

S odstupom času s obdivom pozerám na toho kto vymyslel túto sofistikovanú metódu ovládania (parazitovania) a dokázal ju v podobe úžasného pre-rozprávania rozšíriť a zabezpečiť mechanizmus pre jej samošírenie.

Návrat.

Články,O živote

Za všetkým je krieda, alebo jav či udalosť ktorá nemá meno neexistuje? Časť 2.

Pred čítaním tohoto článku doporučujem prečítať najprv časť 1.

Jedného dňa som sa stretol s tvrdením:

„Kto kontroluje minulosť, ten kontroluje aj budúcnosť!“

Nástroj na kontrolu som našiel – je to strach (a z neho vyplývajúce skutočnosti, či následky) no kde vznikol?
A tak som vyrazil podľa tvrdenia o kontrole z budúcnosti do minulosti. Nájdenie miesta, kde sa tento druh strachu zjavil bolo pre mňa veľmi prekvapujúce.

Pri hľadaní som sa dostal až k solúnskym bratom, ktorí nám na Slovensko „doniesli“ písmo a vieru. Vykopávky však tuto povesť z časti vyvracajú. Písmo nám nepriniesli, písmo tu už bolo! Ba aj viera tu už bola. Čo teda priniesli? Isto nejakú zmenu! Zmenu viery (zaujímavé slovne spojenie) – priniesli druh kresťanstva – zmenili hodnoty a razom z pôvodnej viery pra predkov vzniklo čosi zle – pohanstvo.

O tom, že zmeniť hodnoty (keď sú predpoklady na prijatie) nie je až také ťažké, sa presviedčam po zamatovej revolúcii veľmi často. Percento voličov jednotlivých strán sa mení každými voľbami, čo je neklamný príznak toho, že sa menia aj hodnoty! A tak pohoršujúc sa nad tým, aké svinstvo dokážu ľudia ľuďom predávať (v honbe za ziskom ako potraviny) ma napadlo, že najlepším tvorcom peňazí – produktom je človek. Človek nie však človek rozumný ako homo sapiens, ale iba ako homo… kríženec vola a včely. Vykastrovaný no o to viac pracovitý!

Už v preambule našej ústavy je odvolávka na duchovné dedičstvo Cyrila a Metoda no hneď v prvom článku sa hovorí, že náš štát nie je orientovaný na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.  Cyril a Metod sa predsa pokladajú za šíriteľov kresťanstva a teda ich duchovným dedičstvom je čo?  Znova paradox.
Čítanie ústavy je ozaj zaujímavé. Často to veľmi pripomína rozhovor „rodiny“ pri stole, keď otec či mama hovoria o zásadných veciach v rodine, no aké to bude a za koľko to určí škôlkou povinne dieťa.

No nechcelo sa mi veriť, žeby pravé v kresťanstve… žeby „miluj svojho blížneho ako seba samého“ bolo to miesto!

Dlho som nechápal, prečo oslavujeme Vianoce a hneď za tým Veľkú noc ako hlavné sviatky. Ako som rástol a vzdelával sa, tak som o tom prestal uvažovať a prijal to ako fakt. Vôbec som si nepripúšťal, ba čo viac ani ma nenapadlo, že by pravé tu v kresťanstve (však ono zaviedlo  hlavné sviatky, ktoré oslavujeme) som mal hľadať niečo lišiacky ukryte. Stretával som sa však čoraz viac s tým, že veľa ľudí správne kresťanský vychovaných medzi sebou neustále súťažilo a dokazovalo (bojovalo), kto je väčší (či silnejší) kresťan a rovnako tak žilo inač ako je písané v manuály kresťana.

Ani to ma však nejako neznepokojovalo, či nebodaj vnášalo nejaké pochybnosti. Však ja som bol iný, ten lepší! A na dôvažok správny kresťan ma predsa jasno kto za to môže! Až jedného dňa..

Zapochyboval som o tom, že v minulosti ľudia boli menej chytrí, že  žili horšie, boli menej vyspeli… Jednoducho som zapochyboval o histórii s ktorou som sa bežné stretával.
K tomu prispieva aj každý  rok od štrngania s kľúčmi na námestí, kedy sa presviedčam, že históriu píšu víťazi a takú aká im vyhovuje! A tak sa vynorila otázka.

Aká je ozajstná história môjho národa, keď od skoncovania s Veľkou Moravou sme vždy boli iní len nie víťazi…kto ju teda písal?

My isto nie. Nech ju písal ktokoľvek urobil to s určitým cieľom. Konštelačná prax ukazuje, že ak je jedinec odtrhnutý od koreňov, tak je odtrhnutý aj od svojej sily – od svojho potenciálu.

Mne sa javí, že práve príchodom kresťanstva sa toto udialo. Do života ľudí sa pod zámienkou lásky k blížnemu (porovnaj k Havlovskemu „Pravda a láska zvitezi nad lži a nenávisti!“ ) implementovala devastácia rodiny. Tato implementácia je vysoko sofistikovaná a zabezpečuje už od ranného veku dieťaťa požadovanú energetickú deformáciu.
Tým, že základne princípy kresťanstva prešli v tichosti aj do princípov západnej demokracie (pozri naša ústava) deformácia sa šíri bez povšimnutia (pomenovania) ďalej. Dôsledky sú okato viditeľné (v tz. problémoch demokracie) a slúžia ako východiskový materiál pre rôzne druhy riešení = pomoci samozrejme za peniaze. Tým najnovším a najčastejšie propagovaným druhom „pomoci“ je pôžička. Naši predkovia pôžičku s akýmkoľvek úrokom volali lichva!

Pokračovanie.

Návrat.

 

Články,O živote

Za všetkým je krieda, alebo jav či udalosť ktorá nemá meno neexistuje? Časť 1.

Pracujúc ako učiteľ som kriedu používal nielen na písanie na tabuľu, ale aj na adresné upozornenie žiakov. Kriedou, ktorou už nešlo písať, som hádzal aj do žiakov venujúcich sa zámerne mnou nepožadovanej činnosti.Po prvotnom prekvapení žiakov a zistení, že aj trafím, stačilo už iba zodvihnúť ruku a nastal požadovaný efekt. Pre mňa to však bolo tiež nenásilné precvičenie boľavého ramena a…

Až jedného dňa na stretnutí s rodičmi mi jedna starostlivá mamka veľmi sugestívne vysvetlila, že hádzanie kriedy je vysoko nebezpečná činnosť. No a tá sa nezhoduje s profesiou učiteľa. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že krieda môže zasiahnuť sklo okuliarov a to po rozbití nezvratne poškodiť zrak. Ona ako zdravotná sestra to musí vedieť najlepšie, lebo sa s tým v ambulancii stretáva. Po chvíli argumentácie som pochopil, že strach ma veľké oči! …viac som kriedu nehádzal.

Tato udalosť však spôsobila, že som začal skúmať kde a kedy vzniká a načo je dobrý takýto typ strachu. Hľadal som a hľadal, no vždy som skončil pri narodení a strach sa javil ako niečo už raz dané. No nie je strach ako strach! Načo je dobrý tento druh umelého strachu som zistil, keď pod rúškom bezpečnosti sa uzákonila povinnosť detských bezpečnostných autosedačiek.

Nechápal som… štatistika však ukazovala a ukazuje, aké je toto bezpečnostné opatrenie užitočné, koľko deti už zachránila (štatistika nie sedačka). O tom, koľko ich poškodila mlčí. A znova paradox (nezhoda názvu a skutočnosti) ako môže „bezpečnostná“ sedačka poškodiť?

Pohyb je to čo zabezpečuje (hlavne) malému dieťaťu správny rozvoj počnúc svalovým systémom a tým kostry až po vestibulárne ústrojenstvo – zdroj nielen rovnováhy.

Z dnešného pohľadu som bol ako mladý otec veľmi nezodpovedný. Moje deti totiž pokojne spali na zložených zadných sedačkách (na dlhých cestách), či sa hrali medzi sedačkami, nie len keď sme sa presúvali autom z jedného konca Československa na druhy.  Čo tým chcem povedať? Angličania majú jedno porekadlo. Voľne preložené by znelo asi ako „Používaj to, alebo o to prídeš!“ A čo má toto spoločné so strachom a bezpečnostnými sedačkami pre deti?

Apelácia na to najdrahšie čo rodič má (deti) spôsobuje ich uviazanie do sedačiek (znehybnenie) a teda nepoužívanie toho základného pre zdravý rozvoj dieťaťa – pohybu a tým stratu postupného, teda prirodzeného zosilňovania organizmu a schopnosti adaptácie dieťaťa na zmenu polohy. Následok?
Môžeme seriózne riešiť o hodinu viac telocviku na základnej škole, kvalitnejšiu motiváciu k pohybu, poznáme lieky proti zvracaniu pri cestovaní, obezite či poškodeniu chrbtice atď. Číže načo je dobre používať strach?
Mne sa javí, že v konečnom dôsledku je to pre peniaze. Pre ich získanie!

Ďalším prvkom do mozaiky bol dokumentárny film, v ktorom sa rozoberali pogromy na Židov. Dôvodom pogromov bol ich majetok (teda peniaze) nadobudnuté ich šikovnosťou. Čo to je tá židovská šikovnosť? Jeden zo židovských vtipov ju dokonale popisuje.

Otec známy to majiteľ advokátskej kancelárie zveril synovi prípad. Syn mu po mesiaci s radosťou oznamuje, že prípad je vyriešený. Otec mu na to odpovedá: „Syn môj, ty si riadny idiot. Mňa tento prípad živil sedem rokov!“

Ďalším prvkom bolo zistenie, že na Ukrajine je Žid zakázané – hanlivé slovo (niečo ako u nás Cigáň) a miesto neho sa používa slovo Jevrej. Tu už bol krôčik k zisteniu, že ŽID je skratka spojenia slov Živut (žijúci) Iz (z) Dengov (peňazí) a preto sa slovo stalo tam kde je to zrozumiteľné nevhodne.

Už dávno to však neplatí iba o Židoch! My Slováci (a nie len) sme úžasné prispôsobiví. Na našu „prispôsobivosť“ mame aj svoje príslovie – Poturčenec horší od Turka. Ako vrchol tohto „prispôsobenia“ považujem konanie Janičiarov – majstrov v minulosti iba bojového umenia. Že to bolo dávno? No posledný príklad dokonalého poturčenia, ba až janičiarstva je napr. schválenie zákona o čipovaní domácich zvierat…

V súčasnosti ľudí žijúcich z peňazí (parazitov) mame už nie len v tom jednom vyvolenom národe, ale aj ľudí rozdielnych národností – no vždy akoby vyvolených, lepších…

Žijúc ešte trošku dlhšie, k tomu prirátajúc pomaličké zmeny slovenského jazyka vedúce k zahmlievaniu významu a k tomu prerozprávanie (víťazná historická úprava) niektorých javov z minulosti by spôsobilo, že prestanem tomu rozumieť až zabudnem dejiny – stratím korene.  To zmiešané so strachom – ovládateľnosť – manipulácia do želaného stavu (aj janičiarstva) zaručená.   Pokračovanie.

Návrat.

Články,O živote

Zákutia spoločenského správania sa – čestné miesto.

Môže čestné miesto spôsobovať problémy, či nebodaj byť nevhodné? Ak existuje čestné miesto, tak existuje aj miesto iné, že? A zvyčajné to opačné slovo tvoríme predponou ne-. Teda opačné miesto by malo byť ne-čestné.  Skutočne je nečestné? Však pravidla spoločenského správania – etikety majú jasné, kde a pre koho je čestné miesto určené! A mlčky je určené aj to miesto o ktorom sa nehovorí – nečestné.

O etikete sa tvrdí, že je súborom pravidiel zostavených zo spoločenských zvyklosti. A tu sme u jadra – spoločenské zvyklosti. Toto slovné spojenie nám automaticky vytvára podvedomý obraz autority v podobe veľkého množstva ľudí, ktorí čosi dodržiavajú. A už poriadne dlho!

To je sila slova! Slovom vytvárame obraz do podvedomého pôsobenia!

No a ja (my) predsa nechcem byť odľud tak pokračujem v nasledovaní niečoho o čom už ani neuvažujem. Však načo uvažovať? O pravidlách sa predsa neuvažuje (sú dané) a dobrý človek pravidla dodržuje!

A tak už automaticky ženy (aby umožnili mužom byť galantnými) sa stavajú na pravú stranu a muži neprotestujú. Však autorita etikety s tým súhlasí, že? Etiketa, však nič nehovorí o energetike človeka.

Tak nič nebráni tomu, aby čestné miesto ženy po pravej strane muža bolo a je znova iba skrytý proces prepólovania  – čiže posilňovanie toho mužského v žene a jeho potláčania v mužovi.

Jang – jin sú známe pojmy z čínskej medicíny. Jej tisíce ročná  skúsenosť hovorí, že nerovnováha v organizme (systéme) spôsobí disharmóniu – nemoc. K vyliečeniu – nastoleniu harmónie (rovnováhy) – je (podľa čínskej tradičnej medicíny, no aj podľa fyziky) potreba čosi posilniť a opak oslabiť. Jang - jing

Mam pocit, že pravé táto znalosť sa využila pri tvorbe spoločenského pravidla o čestnom mieste ženy pri mužovi!

No miesto vytvárania rovnováhy sa úmyselné vytvára disharmónia.

Označenie jang sa používa pre mužskú energiu a jin pre ženskú. Rovnako tak učenia, ktoré tieto pojmy používajú, učia, že každý celok obsahuje obe energie. Teda aj človek (aj dvojica)!

No a pravá strana človeka je energeticky mužská a ľavá strana ženská. Čiže správna (NIE čestná) strana je pre muža (posilnenie mužských energii) pravá a pre ženu (ženských energii) ľavá.

No a ako dosiahnuť aby skryté ostalo skrytým? Podľa etikety pri vstupe napríklad do reštaurácie ma žena nechať muža vojsť prvého a nechať ho vybrať miesto. No pri vychádzaní už ma isť prvá a na svoje čestné miesto. Dôvodov (umelých, no nadovšetko logických) prečo sa to tak ma diať je množstvo.

No osobná skúsenosť hovorí nad všetky umele dôvody, alebo raz videné je nad tisíc krát počuté či čítané. Skúste pozorovať dvojicu (muž a žena) v reštaurácií, či inde v obmedzenom priestore, keď žena vstupuje prvá a určuje miesto..

Tu je markantne viditeľné ako je zmätená, ako sa tu necíti doma. Rovnako tak sa to zviditeľní, ak muž (v ženských energiách) „konzultuje“ miesto sedenia  – prenesie rozhodnutie na ženu.

Prax rodinných konštelácii ukazuje, že akési čestné, či jeho opak nečestné, miesto neexistuje.

Sú však miesta správne a nesprávne. No a zaujatie správneho miesta posilňuje harmóniu systému. To spoločensky správne – čestné miesto pôsobí opačne. Ako vždy v živote, zvoli si každý sám.

Ostane však nevypovedaná otázka… O čo ide spoločnosti, ak vytvára-uznáva pravidlá, ktoré ničia harmóniu?

Návrat

Články

Ženská antikoncepcia ako pilier degradácie.

Hormonálna antikoncepcia ako vrchol antikoncepcie je už mnohokrát rozoberaná téma. Ako snáď každá vec, aj antikoncepcia, rozdelila ľudí v celom spektre znázornené na úsečke od plus cez O až po mínus. A tak chválospevov a zatracovaní je dosť. Ako však pomáha degradovať partnerský vzťah muža a ženy – tandem muž a žena? Mám pocit, že zase veľmi jednoducho a tak dômyselne.

Milovanie sa muža a ženy to nie je iba o tom ako dopraviť spermiu k vajíčku. To je iba materiálny pohľad. Tu o milovaní sa nemôže byt ani reč! Skôr by som sa priklonil k inseminácii alebo športu zvanom sex so všetkými následkami.

Berie sa už ako normálne, že muž kúpi (preplatí) žene napr. pilulky a za to si môže „bezpečne užívať“. Ako keby tvorenie bolo nebezpečné! Miesto partnerského spolužitia nastáva obchodný vzťah.

Skutočne si však muž aj žena užívajú? Mne to znova vychádza, že zdanie (užívanie si) klame. Pod pláštikom užívania sa skrýva zámena pólov. Znova sa zo ženy energeticky stáva muž a z muža žena.

Energia tvorenia – sexuálna energia sa použije miesto tvorenia ako nastroj ničenia oboch aktérov. Ako?Povoden Kezmarok

Energia ženy sa často prirovnáva k vode. A voda je skutočné ohromná sila! Musí však byť správne nasmerovaná (napr. regulácia toku) inak spôsobí škodu na okolí (povodne), alebo sa sama ničí (stojaca, zahnívajúca voda). Do úlohy smerovača ženy bol a je postavený muž. Ukazuje sa, že tak je to v partnerstve – tandeme dané. To smerovanie – regulácia však nie je násilná, ako použitím bagru a buldozéru, ale prirodzená.

Stovky rokov rieky fungovali bez nutnosti násilnej regulácie.

Voda si sama vybrala-zvolila – vydala sa!

Komusi však vyhovovalo a vyhovuje, že vzťah muža a ženy sa dal do nestabilnej polohy a regulácia je násilná. Násilie – to sú tie všetky argumenty a reči vedené o tom ako jedno pohlavie je lepšie ako druhé, ako jedno pohlavie druhému iba ubližovalo, či sa muselo obetovať… (Poľský film Sexmisia bol v tomto smere nadčasový.)

Z mužskej úlohy prirodzeného (žeby od prirodzenia?) regulátora sa stal obmedzovací element. Obmedzovač – breh však má svoj limit – čo nám príroda stále ukazuje. Nazbiera sa toľko vody, až voda prekoná breh-obmedzenie. Vtedy voda ničí všetko..

Presne to sa teraz deje. Ženám sa zamlčuje, že tak ako voda, aj ony si majú vybrať svoj regulátor (vydať sa=odovzdať sa) a žiť plnohodnotný život v mieste, kde muž vystaval brehy. Tie brehy však majú za úlohu vodu chrániť! Miesto toho ženy likvidujú brehy..
Ženy (a nie len ich) sa učí ako manipulovať – robiť kompromisy. (Chlap je hlava, ale ty musíš byt ten krk!) alebo pôsobením vírusu obaja (muž aj žena) „vedia“ svoje miesto – obetujú sa. A tak  už dlho si ženy berú mužov (majú ďalšie dieťa,že?) a muži sa vydávajú …

Energeticky princíp pôsobenia ženskej antikoncepcie je, že Žena jej používaním sama-dobrovoľne opusti energiu ženy a vojde do energie mužov. Miesto prijímania chce regulovať.  Stáva sa krkom – mení regulátor (muža) na obmedzovací článok a tak muža aj vníma!  „Muž“ však vôbec nezaostáva. Využije „príležitosť“ a použije nádobu na semeno (ženu) v očakávaní, že „tak toto je ono!“. A účel je splnený…

Inak povedané, miesto použitia energie na tvorbu (vlastný rozvoj, potomstvo) sa použije na ničenie – degradáciu.
Muž mrhá svojim semenom a tým svojou silou – chradne a nepomôžu ani modré pilulky! Žena sa zbavuje svojej ženskosti a tvorivosti. Tým príťažlivosti pre skutočného muža.  Následne sa…tu si stačí doplniť tie ďalšie následky na zdraví, na rodine, na spoločnosti.

A sme znova tam, kde to komusi vyhovuje, stávame sa tovarom (degradujeme) a podporujeme biznis. Na rodinný život nie je čas.

 Návrat

Upravené 20. marca 2014

 

 

 

Články,O živote

Emancipácia žien, alebo džin bez fľaše.

Súboj pohlaví, či ktoré pohlavie je lepšie, či … dá sa nájsť mnoho porovnaní a mnoho teórií prečo je to či ono pohlavie lepšie.Tu je však už prvý háčik na udičku zvanú devastácia.

Množstvo ľudí je presvedčených (je to ich premisa), že stačí byť vlastníkom pohlavia a viem všetko! Muž je mužom a žena je ženou. Ba čo viac! Vlastnenie pohlavia ma jednoznačne oprávňuje k tomu, že viem, že tá krava (rozumej žena) nie je žena a tá sviňa (rozumej muž) nie je muž! Tu sa háčik nazýva neznalosť.

Otázka však je, či je potreba byť tým lepším pohlavím?

Mne sa javí, že stačí iba byť. No každú chvíľu je počuť akýsi argument o tom, že ..a tu si milý čitateľu doplň to čo počuješ o mužoch či ženách.

Mám pocit, že je jedno aký argument či zdôvodnenie tam bude. Dôvod?

Tak ako ktosi, či čosi vytvorilo deň a noc, svetlo a tmu a iné protiklady, tak vznikol  muž aj žena. Tak ako každý protiklad ma svoje vlastnosti, tak aj muž aj žena ma tie svoje (chvála Bohu). To je tá krása rozmanitosti!

V prírode som sa nestretol s tým, aby jeden protiklad sa potreboval emancipovať s druhým protikladom. (Miesto emancipácie existuje jednoducho zmena pohlavia so všetkými! dôsledkami.)
Na dôvažok príroda nám každý rok ukazuje (predlžovanie a skracovanie dňa) teda, že ak jeden sa rozťahuje, tak ten druhy sa musí zmenšovať a rovnováha je iba chvíľu.

Z toho mi vyšlo jedno ponaučenie, že ak chcem tu rovnováhu zachovať dlhšie, tak si musím strážiť hranice. Sú to však moje vlastné hranice, cez ktoré nesmiem ja prejsť k inému pólu (nerozťahovať sa), ale rovnako tak si ich uchrániť (nezmenšovať sa)!

U ľudí to však ktosi vymyslel, že ženy sa musia emancipovať a musia. No a aby to mohli, tak muži tiež musia – ženy emancipovať (čo iné sú povinné percentá).

Skúšam si predstaviť ako by sa emancipovalo auto s traktorom, však sú to motore vozidla, že?

Ladná, krásna limuzína (auto) by sa chcelo vyrovnať traktoru. Že je to blud? Ale no, však stačí tak malo. Vyasfaltovať pole, zakázať ťahanie pluhu a prikázať percentá…

Mám taký pocit, že pravé toto – znásilnenie sa v našej ľudskej spoločnosti deje. Prečo však emancipácia by mala devastovať ľudí? Však koľko, na pohľad krásnych, dôvodov je pre jej obhajobu.

Či chcem, alebo nechcem súhlasiť, tak muž aj žena majú svoje kvality, ktoré si dokážu udržať a rozvinúť ich iba ak ostanú muž mužom a žena ženou. No nie len pohlavím, ale hlavne energeticky! Akosi tak je to urobené.

Muži môžu čerpať svoju mužskú silu (energiu) od mužských predkov a ženy od ženských predkov. To vytvára vo vnútri každého niečo ako magnet no s opačným pólom. Teda muži jeden pól a ženy opačný pól. No a ako malé dieťa ma naučili, že opačné póly sa priťahujú a rovnaké póly sa odpudzujú. A čo je emancipácia?

Mam pocit, že to je prepólovanie. Pod rúškom čohosi (dôvod sa nájde) sa mužov tlačí do energii žien a ženy sa tlačia do energii, kde nie sú doma. Áno, ženy sa samé tlačia tam, kde nie sú doma. Je to ich prirodzenosť. Prirodzenosť zaplniť voľné miesto. Tam je však ich ženská sila automaticky znižovaná, ale navršuje sa ich mužská lebo pôsobí mužská energia. A dôsledok? Devastácia – duševná, emóčna aj fyzická.

Ženy sú energeticky omnoho silnejšie ako muži a tak devastácia u nich prebieha nepozorovane, ale o to úspešnejšie. Až jedného dňa už je toho tak veľa, že… už nie je čo vyoperovať…a keby som sa mala o koho oprieť…no zvyk je železná košeľa. A prichádzajú na rad hrdinské činy.

Muži odchodom z mužských energii a účinkom ženských energii sa menia tak, že svoju mužskosť potrebujú dokazovať, čo je zase voda na mlyn devastácie.

 Život však má riešenie pre akúkoľvek odchýlku, teda aj pre toto a vždy sa akosi stane, že sa stretnú dvaja (rôzne polovaní, čo ich pritiahne k sebe) a dar žitia pokračuje ďalej. Stále nám prináša možnosť pochopenia, teda učenia sa ako to vlastne je. A ako to teda je?

Javí sa mi, že rozvojom a posilnením seba (muž mužské, žena ženské) za predpokladu vzájomnej úcty (stráženie hraníc) dochádza k naplneniu rovnocenného spolunažívania muža a ženy – predpokladu pokračovania raja na zemi.

Teda žiadne dokazovanie, že ja som ten/tá lepší/a, ale ja som a bodka.

Návrat

Články,O živote

Rytmus života, alebo kroky znamenajúce stres.

Už dlho hľadám panské topánky s tvrdou podrážkou, ktoré pri chôdzi klopkajú, alebo topánky na ktoré by sa dali pripevniť podkovičky.

Nemám však úspech. Zvyčajná odpoveď v predajni je, že tvrda podrážka by nevydržala dvojročnú záruku. Logické, že? No ako je možné, že dámske topánky klopkajú a vydržia aj záruku? Táto okatá nezrovnalosť bola pre mňa záhadou až…

Vojnové príbehy druhej svetovej vojny nie sú len príbehy o nekonečnom utrpení prenasledovaných Židov. Akosi pričasto sa zabúda (skoro ako by to bol úmysel), že vo vojne trpia všetci ! A jedno také utrpenie o ktorom sa hovorí malo je aj príbeh obyvateľov Leningradu.

Malo súčasníkov vie, že v dobe keď ľudia v Leningrade od hladu kapali ako muchy, im k prežitiu pomohol metronóm.  Ako? Jeho tikot vysielaný rozhlasom udával rytmus = rýchlosť života.

V dobe keď mesto iba prežívalo a nebojovalo bol tikot pomaly a v dobe keď bolo v ohrození, tak rýchly. Ten pomaly spôsoboval upokojenie a pokojne konanie, čo znamenalo šetrenie životnej energie ľudí. Neprepadali stresu a panike.

Aký však ma súvis Leningrad a klopkajúce topánky? Obrovsky!

Klopkajúce topánky na pozadí vykonávajú tu istú činnosť ako metronóm vysielaný rozhlasom v Leningrade. A aký to ma súvis s mužmi a ženami?

Pamätám si doteraz, že ako malé dieťa ma zaujala dôstojnosť s akou kráčali starí chlapi so svojimi manželkami. Chlapi v podbitých čižmách a ženy „cupitali“ vedľa nich. Rytmus, čí takt, či rýchlosť kroku a tým spôsobovaný hluk – klop ….klop…..klop…. upokojoval.

Po niekoľkých desaťročiach je to presne naopak. Ako? Stačí sa započúvať na ulici, či v obchodnom centre či…

Tichašlapkovia „sprevádzajú dámu“ mašírujúcu krokom generála avšak v rytme kroku klop, klop, klop,klop.

Rýchlosť kroku je snáď ešte väčšia ako rýchlosť metronómu v Leningrade v čaše ohrozenia! Však súčasná emancipovaná žena musí toho toľko zvládať!

Obdivujem toto sofistikované riešenie, ako využiť fyziologický rozdiel medzi mužom a ženou v prostriedok spôsobujúci nepokoj, stres a podporujúci biznis na úkor človeka-jeho pomalú degeneráciu až likvidáciu.

Len taká maličkosť (podľa mňa) spôsobuje, že rytmus života sa od pokojného mení na šialený a zničujúci. Rádiová frekvencia však oproti Leningradu ostala voľna a cez ňu je doporučované ako stres riešiť. Úžasné.

Návrat

Upravené 18.septembra 2013

Články,O živote

Tisíc krát nič, alebo maličkosti meniace raj v peklo.

Málokto pozná príbeh o tom ako uvariť žabu zaživa. Však kto by už chcel takto týrať chudáka žabiaka či žabu. No predsa je dobre tento príbeh poznať z dôvodu poznania istých súvislosti. Spoznanie tohto príbehu ma naviedlo na moju cestu zmeny.zaba Bojnice

Veľkú osvetu v tomto smere (poznania príbehu) vykonáva MUDr. Savčenko a od neho som tento príbeh počul. Podstata je v tom, že postupne vykonávanie maličkých zmien vedie v konečnom dôsledku ku katastrofe – v príbehu dlhodobá maličká zmena teploty vedie k uvareniu žaby.

Takéto dlhodobé maličké zmeny (spôsobujúce devastáciu)  som si všimol aj v živote ľudí a veľakrát rozoznať ich sofistikované pôsobenie je prekvapujúco jednoduché.

Pomenovaním tohoto pôsobenia zistime, že na rozdiel od uvarenej žaby je človek schopný maličkými zmenami (krôčikmi) sa dopracovať k žitiu svojho Života – k raju na zemi.

Rytmus života, alebo kroky znamenajúce stres.

Ďalšie maličké, no sofistikované pôsobenie, zamerané na devastáciu osobnosti človeka je možné spozorovať iba za cenu zmeny vlastných premís (základných tvrdení, presvedčení – východiskové časti úsudku – na ktoré nepotrebujeme dôkazy)

Ak začneme vnímať ľudskú bytosť nie len ako hmatateľné – fyzické telo, ale aj ako telo energetické (prirovnal by som to k rozhlasovému, či televíznemu vysielaču a zároveň aj k rozhlasovému či televíznemu prijímaču), alebo ešte lepšie ako nádobu plnú rôznych energii, tak odrazu sa objaví súvis aj v iných skutočnostiach.

Emancipácia žien, alebo džin bez fľaše.

Ženská antikoncepcia ako pilier degradácie.

Zákutia spoločenského správania sa – čestné miesto.

Za všetkým je krieda, alebo jav či udalosť ktorá nemá meno neexistuje? 

.

Upravené 4. decembra 2013

Články,O živote

Život

Na to, čo je to život, existujú rôzne definície, či takzvané trefné tvrdenia – citáty.Niekedy sa mi tie citáty  páčili a s Jablontým-ktorým som rezonoval.
Bolo to v čase, keď som bol presvedčený, že veľmi pravdivo popisujú to, čo som prežíval. Nazdával som sa, že poznanie čo najväčšieho množstva takýchto tvrdení, mi pomôže v mojom boji so životom. Zistil som však, že aj na to najväčšie zverstvo sa dá nájsť správny citát. No a keď nie je, tak sa dá vymyslieť!

Časom som nadobudol pocit, že život je nikdy nekončiaci proces (zmena), ktorého sa nevedome či vedome účastní každý jedinec a dostáva ho ako dar od svojich rodičov, ktorí ho dostali od svojich rodičov atď. a odovzdáva ho ako dar ďalej. Čím dostáva jedinečnú možnosť zbierať zážitky – žiť.

Keďže tento proces prebieha za rôznych okolností, tak sa javí ako keby to bolo čosi iné. Tie rôzne okolnosti pre pokračovanie života sú vnímané rôzne. Od krásneho prežívania  až po rôzne formy násilia a manipulácie (aj náboženskej).
Nevedomosť v tomto smere podporuje vznik priestoru pre rôzne teórie-rozumárčenie a vytváranie prostredia, kde slepá poslušnosť a strach sú vydávané za lásku.

Prostredia, kde sa krivia znalosti o zákonitostiach podľa ktorých život funguje a vytvárajú sa tie, ktoré učia bojovať..

Vzdelávanie človeka od útleho veku by malo pomôcť v procese vedomej účasti na živote. Taká bola aj moja predstava! No systémové (školské) vzdelávanie bolo a aj je zamerané iným smerom. Vplyv takzvanej západnej demokratickej spoločnosti založenej na princípoch kresťanstva to tiež nenapravil. Ba naopak – je tiež iným smerom, smerom devastácie.

A tak vytvorenie vedomej účasti na živote bolo a aj je zložitým procesom. Procesom, ktorý má vo svojich rukách každý sám. A čo to je ten Život?

Mne sa javí ako nikdy nekončiaci proces učenia sa, v ktorom má každý jedinec po určitú dobu svoje miesto a svoju úlohu.

Nájdenie odpovede na otázky: „Kto som?“  „Odkiaľ som prišiel a kam smerujem?“  „Ako sa tam dostanem?“ bolo pre mňa kľúčové.

Pomohlo mi pochopenie, že nad životom sa nedá vyhrať a ani s ním vybabrať. Boj to tiež nebola tá správna cesta. Nebola to ani rezignácia, ktorá sa navonok javila ako prijatie či odpustenie.

Jeden z „mojich“ objavov (krokov) bolo aj zistenie, že hrdinov sú plné cintoríny. Tých hrdinov, ktorí bojovali s „nespravodlivosťou“ života, ktorá sa prejavovala napríklad ako choroba. Radšej hrdinsky trpeli, ako by mali čosi, či kohosi-iba seba zmeniť a žiť.

Pochopenie, že prepuknutie choroby a stav môjho tela je výsledkom iba môjho vlastného zmýšľania a následne konania bolo ďalším krokom. A ďalším bolo a ďalšie budú.  …množstvo maličkých udalosti.

Presne tak ako sa hovorí: „1000 ráz nič udolalo vola“ . Čiže ak tie „niče“ nájdem, tak…  Hmm teraz neviem, no isto jedného dňa zažijem!

Návrat.

.

Články,O živote

Láska, ako predpoklad žitia a nie živorenia.

O láske je toho popísaného veľa. No nevhodným („tvorivým“)  spôsobom používania tohto slova sa stalo, že skoro každý jednotlivec má istú – inú predstavu čo by to malo byť.
A tak pod týmto slovom sú skryté rôzne odtiene rôznych príťažlivostí medzi ľuďmi. To vytvára priestor pre množstvo školiacich stredísk zvaných partnerské spolužitie.Lotos Bojnice

Infikovanou informáciou sa stalo, že na toto spolužitie sa takto nepozerá. Vznikla ťažká deformácia, kde sa po generácie odovzdávajú praktiky ako uzatvárať kompromisy (obchod), ako usmerňovať partnera (manipulácia), ako vhodne trucovať (vydieranie) a podobne. Je to prejav tej Lásky? Tej pravej bezpodmienečnej Lásky?
Tá sa stáva v mori zaručených praktík čoraz viac a viac akosi nedosiahnuteľná. Mne sa to tak javilo… Je však ozaj nedosiahnuteľná?

Moja skúsenosť mi hovorí, že Láska to nie je iba akýsi cit s ktorým sa rodíme, ale je to získaný stav.
Stav vedomia – mysle, ktorý sa prejavuje konaním. K tomuto stavu sa dá, ako vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, dopracovať dvoma spôsobmi.
Stav zvaný Láska je možné dosiahnuť cez zážitky (prakticky), alebo cez pochopenie – aha! (teoreticky). Cez zážitky sa učíme hlavne ako deti a keď v priebehu detstva nás Láska „nestretne“ – si ju nevšimneme, tak sa ňou nechceme nakaziť a ani nenakazíme. Hľadáme a túžime však po čomsi… ako:

Fero: „Jano, zapni tam nejakú pesničku.

Jano: „A akú?“

Fero: „To je jedno, len pusť!“

Po prvých taktoch Fero hovorí: „Jano, len práve tú nie!“

Možnosť teoretická je na základe učenia sa, používania vlastného rozumu a srdcovej korekcie. Ako však nájsť to, čo neviem aké ma byť?
Nie je to jednoduché, ale ide to! Pravá Láska sa totiž prakticky prejavuje skoro ako ľahostajnosť. Skoro ako keby mi bolo fuk, čo môj objekt lásky koná. Tak klamlivo to vyzerá navonok.

A to je to čo sa ťažko prijíma. Predsa musí byť každému okolo jasné, že ju (ho) mám rád. Ja teda naozaj, navždy a viac!

Práve toto (dokazovanie okoliu) je jedna z možnosti ako zistiť o čom to je. Či o Láske, alebo o inom (zvyčajne strachu). Ak mám potrebu presviedčať okolie, tvrdohlavo dokazovať, či usmerňovať ba nebodaj manipulovať, tak to nie je konanie z Lásky, ale zo strachu!

No a podľa toho sa potom odvíja život každého zvlášť a pritom spolu.

Návrat.

Články,O živote

Úcta, ako základ vzniku Lásky.

Moje vnímanie sa od čias dieťaťa menilo. Tak ako som vsakoval informácie o dobrom a zlom, či iných pojmoch a hodnotách, zaujímalo ma aj čo to je úcta.
Ešte viac, keď som spoznal desatoro a v ňom prikázanie „Cti otca svojho i matku svoju!“  Ako sa to robí?
Všetky rádoby definície či prirovnania, ktoré ma postretli však boli mätúce, lebo mi splývali s inými pojmami hlavne s rešpektom či obavami ba dokonca strachom.
Kdesi v hĺbke samého seba mi to nesedelo. Bolo to kdesi tam, kde sa zvykneme búchať rukou, keď hovoríme o sebe. Nesedelo mi ani tvrdenie, že jediný otec je hen tam hore a všetko vidí a …

Potom však tieto pochybnosti boli prehlušené tou časťou tela, kde si zvykneme búchať rukou či prstom, keď sa čosi pokazí. „Nemal som čas“ lebo som plnil povinnosti či dokazoval, že som lepší a vôbec…

Až o mnoho rokov neskôr som na vlastnej koži zistil, že skutočne platí to čo povedal Lev Nikolajevič Tolstoj – Je veľa veci, ktoré sa dajú študovať, ale kto nevie žiť, je mu celé štúdium na nič.

Keby som toto tvrdenie v minulosti počul od učiteľov na rôznych školách, bol by som sa mu vtedy smial. Rovnako ako som sa smial na tvrdení nášho matikára, (pplk. Ing. Bartolomej Hudák -ďakujem)  že pre stromy nevidím les. Dôvod?

V tých školách ma pripravovali na život. Život, ktorého súčasťou bola „láska“ aj „úcta“. Učili ma ako splniť všetky povinnosti, ako byť úspešný, ako si človek zaslúži úctu, ako robiť všetko správne … tak som to počul všade okolo! Hovorí sa to (a nie len v školách)  aj teraz a v dobe zvyšovania nezamestnanosti oveľa hlasnejšie. Má to však jeden podstatný háčik. Chýbala tam a stále chýba úcta. Úctu si totiž netreba zaslúžiť. Je potreba ju objaviť.

Mám rád definície, ale definovať úctu ešte nedokážem. Ono to vlastne ani poriadne nie je možné. Obmedzenosť jazyka sa tu výrazne prejavuje. Je to tak, ako keď by niekto chcel opísať atmosféru úžasného, napríklad hokejového zápasu, iba výsledkom. Ide to, ale tak to potom vyzerá. A tak to je pokrútené aj v prípade úcty. Nedá sa nabifľovať a na jej zažitie buď nie je priestor, alebo nevieme od koho.

Už generácie ľudí takto blúdia a vychovávajú ďalších bludičov, či bludičky. Ako však úctu znova nájsť?

Najlepšie je použiť to, čo nás od nej odviedlo – vlastný rozum. Rozum nie je zlý, či vinný! Iba prevzal chybnú (zavírenú) informáciu.
Naučeným stereotypom je totiž reagovať na vetu: „Tohto človeka si cti!“ – (čiže maj v úcte)  otázkou:  „Prečo?“ „Čo urobil, dokázal atď.?“  alebo rovno hodnotením, že je taký a onaký a nikdy!

No a hodnotenie je to miesto, ktoré môžeme použiť. Akási „hodnota človeka“ je to čo nám je už dlho vtĺkané do hláv. Používajú sa pri tom vzletné slová o morálke, či pokroku, alebo najnovšie o demokracii, jej ochrane a rozvoji.
Etalón (vzor) je modelovaný zákonmi, alebo požiadavkami, alebo prikázaniami, alebo… no konečný súd si určuje vždy každý sám! Takže ako na to?

Ak pri zisťovaní hodnoty človeka porovnaním dostanem výsledok iný ako nula, čiže som horší, či lepší  – len nie taký ako on/ona, tak práve toto nie je úcta.
Keď sa dopracujem k stavu, že nepotrebujem hodnotiť a každého budem vnímať rovnako, dopracujem sa teoreticky k stavu nazývanému úcta. Praktická realizácia je veľmi ťažká, lebo zvyk-železná košeľa je neustále hodnotiť. No a chce byť niekto nula? Čo je dôvod, že potrebujeme neustále hodnotiť?

Hodnotenie kvality človeka sa mi javí ako skrytá túžba po Láske. Tá je (túžba) umelo uspokojovaná získaním vlastnej dôležitosti (hodnoty) a tým sebaúcty na základe skrytého zneuctenia iného človeka („Však si nič o tom debilovi nevymýšľam, že?“)
V momente, kedy podľa seba správne ohodnotím a zaradím sa inde ako medzi neschopákov (urobím tých okolo seba neschopnými) sa dostanem do stavu očakávania príchodu zaslúženého uznania v rôznej podobe. A tým do stavu očakávania naplnenie túžby po Láske.
Dejiny ukazujú, že to funguje… No vždy príde ďalší schopnejší, spravodlivejší a lepší a.. s potrebou pravdivo ohodnotiť, ale Láska stále nechodí.

Objavením úcty som objavil, že Láska nemôže prísť tam, kde vždy bola a je, len ja ju nevidím, lebo ju chcem inú – takú po mojom!

Návrat

Články,O živote

Cesta k úcte, láske a životu.

Alebo aj inak povedané – Život bez poznania Lásky je živorením, aj keby sa odohrával v zlatej klietke a Láska bez úcty je strach. Je to tak, alebo je to zase len jedno z ďalších tvrdení?

Na svojej ceste som stretol rôzne dobre myslené ponaučenia do života od rôznych ľudí, ale nikto mi nepovedal čo to ten život je.cesta
Rovnako tak sa mi dostalo aj vedeckého poučenia čo je to Láska, ako keby prečítanie zloženia uránu ma naučilo vládnuť jadrovou energiou.
A úcta? Tá mi bola vysvetlená od slepej poslušnosti, až po strach. Tak ako to vlastne je?

Moje zistenia sa konali pomaličky za pomoci rôznych „náhod“ a mojich pochybnosti. To o čom tu píšem, je moja skúsenosť.
Bolo by jednoduché tvrdiť, že je to iba tak a bolo by to veľmi nepravdivé.  Mne sa osvedčilo, že napriek tomu, že sa píše, ba aj učia nás kde čo, nie je nič lepšie ako teória realizovaná cez vlastný zážitok a učenie sa (seba samého)
Zážitok zo zistenia, že úcte, láske ba ani životu sa nedá naučiť naspamäť bol oslobodzujúci. Rovnako tak ako zistenie rozdielu medzi myslím si a viem

Mám pocit, že nikde inde, ako práve v týchto troch pojmoch (úcta, láska, život), sme my ľudia manipulovaní a manipulovaní a…najviac.

Javí sa mi, že manipulácia v tomto smere je účelová. Účelom je skrytá deštrukcia jednotlivca a následne celej skupiny.
Správnou manipuláciou (zavedením vírusu) sa totiž dosiahne zlé pochopenie, ktoré má za následok zlé myslenie a to zlé prežívanie.
Výsledkom tohto postupu je množstvo problémov, ktoré „musia“ byť v mene pokroku a zvyšovania životnej úrovne riešené najlepšie tabletkou a hneď.
Napriek tomu, že hneď, tak to trvá dlhšie a tým je to lepšie. Či horšie? Ako pre koho. No toto je najlepšie navnímať zo svojich vlastných zážitkov.

Otázka je či si viem na to (navnímanie) urobiť čas a či vôbec dokážem ešte vnímať…Skreslenie je už veľmi veľké a naše stereotypné jednanie zažité.
A tak napríklad Láska sa vo svojom jedinečnom význame často zamieňa a stáva sa náhradou pre všetko možné od zamilovania, či ošiaľu, poblúznenia alebo posteľného telocviku až po strach.
Táto náhrada (Lásky za iné)  sa takzvane tvorivo používa v umení či inde a spôsobuje iba jedno – pozmenenie vo význame a tým mylné prežívanie.
No a vrcholom je tvrdenie, že opakom lásky je nenávisť. Je to obrovský podvrh, ktorý však čoraz viac jedincov prehliadlo a prehliada. Nenávisť nie je prejavom Lásky, ale strachu.
Podobné zavádzajúce tvrdenia sú aj v otázkach života a úcty.  Tak aký je vlastne pravý neskreslený význam slov Úcta, Láska a Život?

  1. Úcta, ako základ vzniku Lásky
  2. Láska, ako predpoklad žitia a nie živorenia
  3. Život
Články,O živote

Dobré a zlé, pozitívne a negatívne, či ako to vlastne je?

Asi prvý krát, kedy som mal problém pri rozlišovaní čo je dobré a čo je zlé, bolo v škôlke. Ako teraz si pamätám, že zemiaková kaša s paradajkovou omáčkou a kúskom mäsa bolo pre mňa čosi veľmi dobre. Dôvodov bolo viac. Zo zemiakovej kaše sa na tanieri dala „vyrobiť“ priehrada, kde do jednej časti šla omáčka a do druhej mäso. No a potom som sa toľko hrajkal, až bol tanier prázdny a obed zjedený.

Iná situácia nastala, keď bolo hlavne jedlo špenát. Podľa slov všetkých okolo mňa (a nie len dospelých) to bolo dobré, ale podľa mňa to bolo zlé ba až fuj! Nejako som to nechápal a tak ma napadlo, že to je preto, že som ešte malý.

Potom ma čakal ďalší zážitok. V nasej dedine jeden poľovník zastrelil vlka. Samozrejme, že zlého vlka. Však iba o takom som počul. Na moje prekvapenie v škole začal učiteľ rozprávať o tom, aký je vlk v prírode užitočný, teda dobrý. A tak som mal motanicu ešte väčšiu.

Na hodine matematiky sme preberali plus a mínus. No a vysvetlenie, že keď je plus tak mám cukríkov viac a keď mínus tak menej len pridalo k mojim znalostiam, že dobré je plus a zlé mínus.

Trošku „svetla“ priniesli hodiny fyziky. Preberali sme batériu a jej póly plus a mínus ma miatli, lebo nebolo jasne, ktorý je dobrý a ktorý zlý. Jasné však bolo, že na rozsvietenie žiarovky potrebujem oba! Až u striedavého prúdu som sa zase našiel. Fáza, lebo triasla, bola ta zlá!

Prvé stretnutie s popisom osobnosti bolo spojene s pozitívnymi vlastnosťami a s negatívnymi vlastnosťami, ktoré učiteľ označil ako plus a mínus. Automaticky som tomu pridelil aj iné znamienko – dobré a zlé.

A tak som aj udalosti v živote vnímal ako dobré a zlé. Počas nežnej revolúcie však zlí študenti dostali nakladačku a odrazu zo zlých študentov boli hrdinovia. Z dobrého socializmu bola zlá diktatúra a zo zlého kapitalizmu dobrá demokracia. Moje čierno-biele vnímanie dostalo obrovskú trhlinu.

K zaceleniu trhliny došlo, keď som sa dostal do cudziny. V jednom hlavnom meste je kruhový objazd, kde uprostred je socha národného hrdinu, ktorý bojoval za slobodu proti koloniálnym uzurpátorom. Jeho najväčší hrdinský čin bola likvidácia koloniálneho autobusu plného žien a deti.

Toto ma dostalo a zastavilo. V svojom živote som si prvý krát našiel čas na akýsi sumár a začal nad tým skutočné uvažovať a nie ako dobrý vzdelanec iba absorbovať „to“ ako nemenný fakt.

A môj objav? Najprv som myslel, že do stredy to budem mat vyriešené. Budem v „tom“ mať jasno! Potom mi doplo, že nie. Nastala streda a ja  som vedel, že som si iba myslel. Tak som pochopil význam a hlavne rozdiel medzi slovami myslieť a vedieť.

Pretieklo veľa vody kým som vstrebal, že dobré a zlé, pozitívne a negatívne, plus a mínus, rub a líc je vlastne jedno. Otáčajúc mincu v ruke som nenašiel, ktorá strana je tá dobrá a ktorá zlá. Prišiel som však na to, že minca iba s jednou stranou by bola neplatná a stratila by zmysel-hodnotu.

A rovnako tak je to aj s inými „vecami“, ktoré sú okolo mňa. Sú dobré či zlé? Iba sú. Ako tá minca. Majú svoj zmysel a hodnotu iba spolu.

A čo s tým kategorizovaním na dobré a zlé či plus a mínus?

Jeho ovocím je napätie (ako u akumulátora). Ak chcem použiť iba jeden pol, tak žiarovku nerozsvietim a bude tma. Dokazovaním (bojom), že toto je dobré bude tma stále rovnaká. Rovnako tak iba s jedným pólom (dobré vlastnosti) nerozsvietim seba. A tam kde nie je svetlo, je tma.

No a čo sa stane ak takéto póly (muž a žena) začnú spoločný život?

Ak riešia ktorý pól je dobrý a ktorý zlý, tak je veľa takzvaných správnych riešení, ktoré prinášajú tmu napriek tomu, že napätie každým dňom rastie. Keď sa k tomu pridajú deti a tie riešia ktorý pól (otec či mama) je dobrý alebo zlý, alebo, že oni sú lepšie póly, tak je o tmu postarané aj do budúcna.

Návrat