Dávanie a branie sa v tejto zákonitosti chápe inak ako iba v rovine materiálnej. Je to v rovine energetickej. Väčší, tzn. ten kto prišiel podľa zákonitosti hierarchie skôr, dáva a podporuje menšieho tzn. toho kto podľa zákonitosti hierarchie prišiel neskôr. Slovo „skôr“ je tu vo vyznáme časovej línie –  zákonitosti hierarchie. Nie je to momentálne rozhodnutie ako následok vlastnej akčnosti.

V rodinnom systéme – rodine je väčší rodič. Iba ten môže dávať dieťaťu a nikdy nie naopak! Rodičia dávajú lásku a starostlivosť (láska nie je staranie sa) deťom a tie „majú dlh“, ktorí „splatia“ zase svojim deťom atď. Tento postup nazývame aj život. V prípade rôznych ťažkých životných osudov je skutočne celá láska a starostlivosť iba v tom jednom – v sprostredkovaní života. B.Hellinger- Skrytá symetria lásky hovorí:

„Videl som, že keď je niekto pri terapii povzbudzovaný k tomu, aby povedal svojim rodičom, že sa na nich strašne hnevá, alebo že ich dokonca chce zabiť, sam seba nakoniec za to ťažko potrestá. Detská duša nestrpí žiadne odsúdenie rodičov. Zničí potom sama seba.“

Aby dieťa mohlo brať, musí byť v systéme na svojom mieste. Ak však dieťa hodnotí svojich rodičov koľko dali a koľko mali dať, porovnáva čo dal jeden a čo druhý, či je dieťa v pozícií kamaráta, alebo komplica („Otcovi/mame o tom nehovor.“), tak na svojom mieste nie je. Dieťa neuznalo, že je voči rodičom iba dieťa a nič viac ani menej. Následky neúcty k otcovi alebo matke sú potom alkoholizmus, drogy, rakovina určitých orgánov atď.
Veľa krát aj tu je ten menší použitý tým väčším a jeho konanie nie je ovplyvnené nedostatkom úcty, ale slepou láskou. A tento druh lásky (slepá) vedie do slepej uličky. Toto má svoje zhubné následky tiež.  A typizované vety?

• „Zabudni na nich! Dieťa si rodičov nevyberá.“
• „Ty sa za nich musíš hanbiť, že?“
• „A kto je lepší? Otec, alebo mama?“
• „Však ti je u dedka lepšie ako u starého otca.“
• „Nebyť mňa (dieťaťa), tak sa tí dvaja (rodičia) už dávno pozabíjali.“
• „To jedine tvoj debilný otec /matka ťa mohli takto vychovať.“
• „Musíš tej mame dohovoriť, ona je už stará a dementná.“
• „Čo už len ten starý somár vie.“
• „Stará mama je už ako malé dieťa.“ A podobne.

V prípade rovnosti postavenia musí byť dávanie aj prijem v rovnováhe (alebo sa mu blížiť). Jedným z takýchto vzťahov je manželstvo.
V manželskom – partnerskom vzťahu to platí aj v prípadoch, ktoré zvyčajne hodnotíme nielen ako dobre, ale aj zle. V tom dobrom je správne dať trošku viac a v zlom naopak menej. Práve toto posilňuje vzájomný vzťah a jeho rozvoj.

K úspešnému rozvoju partnerstva je nutná rovnocennosť aj inde – vzájomnej úcte. To sa deje ak si partneri ctia členov pôvodnej (a po rozvode bývalej) rodiny toho druhého.  Ak to tak nie je, tak vzájomná úcta je iba hrou – pretvárkou.
V našej spoločnosti sa však aj toto často nerešpektuje a dokonca hanlivé vyjadrovanie sa stáva tradíciou. To znamená, že toto sa deje už veľa rokov. Napr. výroky o svokrách, či o svokroch. Aj tu sa používajú typizované vety, ktoré potvrdzujú „tradíciu“ a zavadzajú zmätok do tejto zákonitosti:

• „Miláčik, ty si úžasný /á, ale tá tvoja mama /otec…škoda reči.“
• „Ja s nimi nič nemám, ja som úplne iný /a.“
• „To dieťa je celkom po tebe, oni majú v rodine iných „inteligentov“
• „Nebyť mňa tak ešte teraz sedíš v tom zapadákove.“
• „Ja mám na krku domácnosť, deti a on /ona si len chodí do práce.“
• „No dnes si sa v tej kancelárii narobil /a.“
• „Mal /a by si ma viac chápať.“
• „Ty budeš užívať antikoncepčné pilulky a ja ti ich zaplatím.“
• „Ach manžel, to je ako ďalšie dieťa.“

V prípade rozpadov vzťahov vzniká mnoho ďalších typických viet, ktoré už majú titul „normálne“.

Zapletenia – udalosti v živote sú rôzne (nie len rozpady vzťahov). Nevidíme súvislosti a tak konanie mienené ako dobré a správne (motivované láskou), vypáli úplne ináč. Potom nie len táto zákonitosť, ale aj tie už predtým spomínané majú aj rôzne iné prejavy – vznikajú iné problémy.

Prejavujú sa nielen v rodinách, ale aj vo firmách či štátoch – jednoducho v systéme. Poznanie zákonitosti nie je to isté ako ich praktická realizácia. Dodržiavanie je však vždy na osobnom rozhodnutí jednotlivca, ktoré vychádza z úcty (druhu lásky) k druhému jednotlivcovi.

Asi najvýstižnejšie to formulovala J. Prekopova (B. Hellinger) v knihe Keby ste vedeli ako Vás milujem. Tu píše, že až potom, keď si človek ctí to čo dostal od svojho otca a svojej matky, môže ctiť sam seba. Naviac túto hodnotu, hodnotu úcty môže povýšiť na vyššiu hodnotu – lásky. Pretože keď miluje svojho otca a svoju matku, môže milovať aj samého seba.
Ak je pripravený milovať napriek všetkým podmienkam, podarí sa mu milovať aj samého seba bezpodmienečne.

Tu znova však prídeme na rázcestie hlava – srdce. Otázka však je, či je možné sa úcte naučiť naspamäť. 😉

Zákonitosti

.

Každý má svoje miesto v systéme (rodina, pracovný kolektív, štát, národ a pod.)

Každý má toto právo a nikto nesmie druhému toto právo upierať.

Napriek tomu sa však toto veľmi často stáva. „Ja mám právo tu byť, ale ty nie.“ –  je tvrdenie, ktorým sa upiera právo na členstvo. Táto veta má  svoje obmeny. Aj tu sa používajú typizované vety:

• „Ja nie som viac tvoje dieťa/brat/rodič.“
• „Ty už nie si moje dieťa!“
• „Vyber si buď mama alebo ja.“
• „Pre teba u tohto stolu už nie je miesto!“
• „Musíme sa za teba hanbiť!“
• „O tomto sa u nás hovoriť nebude.“
• „Čím skôr na to (neho/ju) zabudnime.“
• „Odišiel si? Zabudni!“ a podobne.

V prípade rodiny  sa to stáva ak členovia rodiny potláčajú spomienky na niekoho, kto urobil niečo hodnotené kýmsi ako zlé, či inak trčal v rodine (systéme). Napr. spomienky na uja, ktorý pil a tým trpela celá jeho rodina, príslušníka „nesprávnej“ strany, kaziča „správneho“ personálneho profilu, pri rozvode,  atď. Autor rodinných konštelácií Bert Hellinger hovorí:

„Členovia síce môžu zabudnúť na tých, ktorí boli vylúčení, ale systém nezabúda. Vylúčenie členov, ktorí na členstvo majú právo, je jedným z bežných faktorov, ktoré narušujú rodinný systém.“

Toto vylúčenie je však privolanie problémov pre tých, ktorí vstúpia (narodia sa) do rodiny neskôr – opakujú osud niektorého vylúčeného, alebo zabudnutého člena rodinného systému, bez toho aby o tom vedeli. Neviditeľný tlak systému na zachovanie tohoto pravidla sa začne prejavovať „objavením“ sa problémov v spolunažívaní.

K takému vylúčeniu môže dôjsť aj nevedomky. Stáva sa, že rodinou prechádza skrytý odpor ba až nenávisť k mužom. Často krát je táto skutočnosť pre členov danej rodiny nepostrehnuteľná, ba ani pre okolie. Prejavuje sa však tým, že nápadne často sa tam (v tej rodine) vyskytujú „silné ženy“ alebo veľmi často ženy z takej rodiny stretávajú „nesprávnych“ mužov a pod. Napadá Vás čo môže byť tým nevedomým vylúčením? Je to napr. úmrtie ženy pri pôrode. Za smrť je niekto vinný. Čierneho Petra – vinu má muž, ktorý je otcom dieťaťa. Keby neplodil, nebolo by úmrtie. Paradoxné je, že toto tvrdenie nemusel nikto povedať nahlas. Členovia rodu už toto dávno zabudli (napr. čo vedia ti najmladší o svojich prarodičoch), ale systém nie.

Podobné to je aj v iných systémoch. Napr. firme, štáte, národe. Je tvorený rôznymi ľuďmi. Niektorí sa  združujú do rôznych spolkov, iní tieto spolky nemajú radi atď. Prichádzajú a odchádzajú, či sú vymenení…

Dejiny sú jednoznačné – každý tam má svoje miesto. No iba „víťazi píšu históriu“ a iba pre vyvolených (My máme právo tu byť, ale Vy nie.) Azda preto dejiny nášho štátu (národa) máme úžasné, ale správnu históriu ešte nikto nenapísal.

Zákonitosti

.

Táto zákonitosť určuje, že v každom systéme čas vytvára automatickú postupnosť. Presnejšie povedané, tá postupnosť je vytváraná časom začatia bytia (vzniku). Čas vytvára štruktúru a tým aj rozdiely medzi jednotlivými členmi (aj skupinami rodičia – deti, nadriadený – podriadený atď.).

To čo sa udialo skôr má prednosť pred tým čo sa udialo neskôr.

Ten kto prišiel skôr je vždy väčší ako ten čo prišiel neskôr. Napr. partnerský (manželský) vzťah ma prednosť pred vzťahom rodiča k dieťaťu. Príslušníci jednej generácie sú na jednej úrovni – rodičia sú iná generácia ako ich deti.

Čo sa však stane ak jeden z partnerov uprednostní vzťah k dieťaťu pred vzťahom k partnerovi?

Prejaví sa to ako pokrivenie pravidla. Toto pokrivenie je vnímané systémom ako krivda a má na rodinu destabilizujúci účinok – nedorozumenia.

Deti potrebujú cítiť, že partnerstvo ich rodičov je prioritné-hlavné (bolo skôr) a oni sú až v poradí za (nie sú to tí okolo ktorých sa všetko točí). Ak toto sa nedeje, tak v danom systéme (rodine) sa nedarí partnerskému spolunažívaniu (z dôvodu uprednostnenia – krivdy) a rovnako tak  sa potom nedarí aj deťom. Dochádza  „zrazu“ k vzniku problémov, ktoré potom rodičia a deti riešia a riešia, alebo ako výsledok riešenia potláčajú, pripadne použijú metódu takzvaného prijatia – rezignaciu.

Často sa stáva, že ten čo prišiel neskôr (mladší) poruší hierarchiu tým, že na seba prevezme to čo patrí, skôr prišlému (staršiemu) v systéme (zodpovednosť, funkciu, privilégium atď.) Je tzv. akčnejší, silnejší atď.

Stáva sa, že syn chce byť lepším manželom svojej matke ako je jeho otec. Často trpí za činy svojho otca. Po úmrtí, alebo rozvode úplne zastúpi (nahradí) manžela svojej matke. Aj táto pomoc („teraz musíš mame pomáhať miesto otca“)  je porušenie hierarchie. V tomto však pohlavie nehrá úlohu. Rovnako tak sa to deje aj s matkami a dcérami.

Ten, kto takto porušuje (vedome, alebo nevedome) prirodzenú hierarchiu, má často sklony k deštruktívnemu chovaniu. To sa prejavuje v rôznych oblastiach života v problémoch – krízach, ktoré zdanlivo vznikli z ničoho a zrazu len si nerozumieme (s otcom, s mamou, s manželom/kou, atď. ) Nechápeme.  Ako sa to mohlo stať?

Často však aj tí mladší sú nevedomky použití. Slová „útechy“ (v rôznych situáciách, ktoré prinesie život) im také postavenie nanútia alebo ponúknu. Kto nepočul vety typu:

• „Musíš byť lepší/a ako tvoj otec/mama.“
• „On/ona (otec, mama) ide preč a teraz je to všetko na tebe synček/dcéra moja.“
• „Musíš byť svojej mame oporou.“
• „Otec už tomu nerozumie, ale ty sa o mamu musíš postarať.“
• „Ten/tá pred tebou za nič nestal/a.“
• „Treba mu to po 100 dňoch zrátať.“
• „Nemám čas miláčik, ja sa starám o dieťa na rozdiel od teba.“
• „Mal by si s tým synom byť viac kamarát, tak ako ja s dcérou!“
• „Ja som sa obetoval/a, pre deti a ty si si chodil iba do práce.“
• „Kto to urobí ak nie ja?“
• „Nikdy nebuď ako tvoj/a otec/matka.“ A mnoho podobných.

Tieto dobre mienené slová však v sebe nesú chybnú informáciu o hierarchii. Tým vytvárajú zmätok a nie jej dodržanie.

Zákonitosti

.

Čo majú spoločné stránky venované rodinným konšteláciám s príbehmi o lietaní?  Na prvý pohľad nič. Preto sa občas aj objavia otázky na túto tému..

Pravdu povediac, pri uverejnení prvého príbehu, som sa nad tým ani nezamýšľal. Až následne som si uvedomil jednu zásadnú vec. Vplyv prostredia spojeného s lietaním a moja cesta k nemu  s tým spojená, bol skôr ako som sa začal venovať a vôbec zistil, čo sú to konštelácie. A tak, vlastne bez nejakého hlbokého uvažovania, písaním o lietaní prejavujem úctu tým, ktorých som u lietania stretol aj tým, s ktorými som sa nestretol, ale z ich skúsenosti – často krát zaplatených krvou – som čerpal a prežil.

Letecké prostredie, stretnutie rôznych ľudí, ich rôzne prejavenie sa v rôznych situáciách, aj v situáciách po ktorých bola zima na jednu nohu, ma ovplyvnilo viac ako kedy som bol schopný si pripustiť. Mám pocit, že nielen iba mňa, ale každého zo zúčastnených to ovplyvnilo a určilo jeho ďalšiu cestu!

Tých príbehov mám v zásobe viac – stále keď dozreje ten pravý, tak ho dám na internetový „papier“. Tieto spomienky a ich písanie mi pripomínajú aj moje časy prísne logického uvažovania a odvrhovania toho, čo však veľmi vplývalo na môj život. Čo to bolo? O tom v inom príbehu.

V kontexte týchto súvislosti nemôžem zabudnúť aj na môjho kolegu Mira. Ten po náhlom skončení s lietaním vyštudoval teológiu. Nebyť skutočnosti, že je ženatý, tak by bol z neho farár. No a jedného dňa sa stalo, že na jeho pohrebe sa stretli rôzni ľudia. Tí, čo ho poznali ako človeka, vojaka či pilota, aj tí, čo ho spoznali inak už „iba“ v inom prostredí.. A tu sa tiež udial zaujímavý príbeh.

Do miestnosti poslednej rozlúčky vstúpila čestná vojenská jednotka s vlajkou Slovenskej republiky. Štátna vlajka bola a je symbol, dokonca jeden z tých najvyšších, ktorý okrem iného pripomína aj množstvo ľudí, ktorí dali svoj život za národ (či národy) žijúce pod týmto symbolom. Voči symbolom ľudia vždy a všade mali, aj majú úctu. Vždy však aj sami určujú voči ktorému symbolu áno alebo nie.

Bolo zaujímavé pozorovať čo zrkadlili tváre zúčastnených a hlavne tých, ktorí neprejavili ani náznak úcty. O to horlivejšie a bez ohľadu na svoj zdravotný stav sa postavili – prejavili úctu – keď vstúpili predstavitelia rôznych cirkví. Napriek tomu, že pri slovách rozlúčky práve vojenský duchovný pripomenul symbol – štátnu vlajku – a jeho vplyv na životnú cestu Mira, pri odchode z miestnosti sa situácia zopakovala. Mohol by som tento príbeh zakončiť moralizovaním, či štipľavou poznámkou. Neboli by to však v tejto chvíli tie správne slová. Dôvod?

Ten je tak jednoduchý, až je neviditeľný. Táto situácia znova ukázala, ako to je s nami ľuďmi. Pripomenula mi tiež to, čo som prehliadal a to čo na seminároch či ukážkach je zviditeľnené. Je to nielen neznalosť, či chybné poradie hodnôt, úcta k falošným hodnotám, ale hlavne tvrdošijné ignorovanie schované pod rôznym menom, pod rôznou zámienkou, dobrým úmyslom…

Bez úcty, hlavne ku svojim koreňom – členom rodiny, rodu, k národu – to ide tiež. No znova iba k ich nachádzaniu. No a keď nevyužijem možnosť tomu porozumieť cez slová, tak život zvolí inú formu učenia. Je iba na každom jedincovi, či sa bude vzpierať, alebo učiť, alebo trénovať či… o tom som už ale písal na inom mieste. 😉

Čo tým chcem povedať? Preto príbehy o lietaní na stránkach zameraných na pomoc na ceste k úcte, k láske a životu. 🙂

Privedenie.

.

.