Dávanie a branie sa v tejto zákonitosti chápe inak ako iba v rovine materiálnej. Je to v rovine energetickej. Väčší, tzn. ten kto prišiel podľa zákonitosti hierarchie skôr, dáva a podporuje menšieho tzn. toho kto podľa zákonitosti hierarchie prišiel neskôr. Slovo „skôr“ je tu vo vyznáme časovej línie – zákonitosti hierarchie. Nie je to momentálne rozhodnutie ako následok vlastnej akčnosti.
V rodinnom systéme – rodine je väčší rodič. Iba ten môže dávať dieťaťu a nikdy nie naopak! Rodičia dávajú lásku a starostlivosť (láska nie je staranie sa) deťom a tie „majú dlh“, ktorí „splatia“ zase svojim deťom atď. Tento postup nazývame aj život. V prípade rôznych ťažkých životných osudov je skutočne celá láska a starostlivosť iba v tom jednom – v sprostredkovaní života. B.Hellinger- Skrytá symetria lásky hovorí:
„Videl som, že keď je niekto pri terapii povzbudzovaný k tomu, aby povedal svojim rodičom, že sa na nich strašne hnevá, alebo že ich dokonca chce zabiť, sam seba nakoniec za to ťažko potrestá. Detská duša nestrpí žiadne odsúdenie rodičov. Zničí potom sama seba.“
Aby dieťa mohlo brať, musí byť v systéme na svojom mieste. Ak však dieťa hodnotí svojich rodičov koľko dali a koľko mali dať, porovnáva čo dal jeden a čo druhý, či je dieťa v pozícií kamaráta, alebo komplica („Otcovi/mame o tom nehovor.“), tak na svojom mieste nie je. Dieťa neuznalo, že je voči rodičom iba dieťa a nič viac ani menej. Následky neúcty k otcovi alebo matke sú potom alkoholizmus, drogy, rakovina určitých orgánov atď.
Veľa krát aj tu je ten menší použitý tým väčším a jeho konanie nie je ovplyvnené nedostatkom úcty, ale slepou láskou. A tento druh lásky (slepá) vedie do slepej uličky. Toto má svoje zhubné následky tiež. A typizované vety?
- „Zabudni na nich! Dieťa si rodičov nevyberá.“
- „Ty sa za nich musíš hanbiť, že?“
- „A kto je lepší? Otec, alebo mama?“
- „Však ti je u dedka lepšie ako u starého otca.“
- „Nebyť mňa (dieťaťa), tak sa tí dvaja (rodičia) už dávno pozabíjali.“
- „To jedine tvoj debilný otec /matka ťa mohli takto vychovať.“
- „Musíš tej mame dohovoriť, ona je už stará a dementná.“
- „Čo už len ten starý somár vie.“
- „Stará mama je už ako malé dieťa.“ A podobne.
V prípade rovnosti postavenia musí byť dávanie aj prijem v rovnováhe (alebo sa mu blížiť). Jedným z takýchto vzťahov je manželstvo.
V manželskom – partnerskom vzťahu to platí aj v prípadoch, ktoré zvyčajne hodnotíme nielen ako dobre, ale aj zle. V tom dobrom je správne dať trošku viac a v zlom naopak menej. Práve toto posilňuje vzájomný vzťah a jeho rozvoj.
K úspešnému rozvoju partnerstva je nutná rovnocennosť aj inde – vzájomnej úcte. To sa deje ak si partneri ctia členov pôvodnej (a po rozvode bývalej) rodiny toho druhého. Ak to tak nie je, tak vzájomná úcta je iba hrou – pretvárkou.
V našej spoločnosti sa však aj toto často nerešpektuje a dokonca hanlivé vyjadrovanie sa stáva tradíciou. To znamená, že toto sa deje už veľa rokov. Napr. výroky o svokrách, či o svokroch. Aj tu sa používajú typizované vety, ktoré potvrdzujú „tradíciu“ a zavadzajú zmätok do tejto zákonitosti:
- „Miláčik, ty si úžasný /á, ale tá tvoja mama /otec…škoda reči.“
- „Ja s nimi nič nemám, ja som úplne iný /a.“
- „To dieťa je celkom po tebe, oni majú v rodine iných „inteligentov“
- „Nebyť mňa tak ešte teraz sedíš v tom zapadákove.“
- „Ja mám na krku domácnosť, deti a on /ona si len chodí do práce.“
- „No dnes si sa v tej kancelárii narobil /a.“
- „Mal /a by si ma viac chápať.“
- „Ty budeš užívať antikoncepčné pilulky a ja ti ich zaplatím.“
- „Ach manžel, to je ako ďalšie dieťa.“
V prípade rozpadov vzťahov vzniká mnoho ďalších typických viet, ktoré už majú titul „normálne“.
Zapletenia – udalosti v živote sú rôzne (nie len rozpady vzťahov). Nevidíme súvislosti a tak konanie mienené ako dobré a správne (motivované láskou), vypáli úplne ináč. Potom nie len táto zákonitosť, ale aj tie už predtým spomínané majú aj rôzne iné prejavy – vznikajú iné problémy.
Prejavujú sa nielen v rodinách, ale aj vo firmách či štátoch – jednoducho v systéme. Poznanie zákonitosti nie je to isté ako ich praktická realizácia. Dodržiavanie je však vždy na osobnom rozhodnutí jednotlivca, ktoré vychádza z úcty (druhu lásky) k druhému jednotlivcovi.
Asi najvýstižnejšie to formulovala J. Prekopova (B. Hellinger) v knihe Keby ste vedeli ako Vás milujem. Tu píše, že až potom, keď si človek ctí to čo dostal od svojho otca a svojej matky, môže ctiť sam seba. Naviac túto hodnotu, hodnotu úcty môže povýšiť na vyššiu hodnotu – lásky. Pretože keď miluje svojho otca a svoju matku, môže milovať aj samého seba.
Ak je pripravený milovať napriek všetkým podmienkam, podarí sa mu milovať aj samého seba bezpodmienečne.
Tu znova však prídeme na rázcestie hlava – srdce. Otázka však je, či je možné sa úcte naučiť naspamäť. 😉
.