Pred čítaním tohoto článku doporučujem prečítať najprv časť 1.
Jedného dňa som sa stretol s tvrdením:
„Kto kontroluje minulosť, ten kontroluje aj budúcnosť!“
Nástroj na kontrolu som našiel – je to strach (a z neho vyplývajúce skutočnosti, či následky) no kde vznikol?
A tak som vyrazil podľa tvrdenia o kontrole z budúcnosti do minulosti. Nájdenie miesta, kde sa tento druh strachu zjavil bolo pre mňa veľmi prekvapujúce.
Pri hľadaní som sa dostal až k solúnskym bratom, ktorí nám na Slovensko „doniesli“ písmo a vieru. Vykopávky však tuto povesť z časti vyvracajú. Písmo nám nepriniesli, písmo tu už bolo! Ba aj viera tu už bola. Čo teda priniesli? Isto nejakú zmenu! Zmenu viery (zaujímavé slovne spojenie) – priniesli druh kresťanstva – zmenili hodnoty a razom z pôvodnej viery pra predkov vzniklo čosi zle – pohanstvo.
O tom, že zmeniť hodnoty (keď sú predpoklady na prijatie) nie je až také ťažké, sa presviedčam po zamatovej revolúcii veľmi často. Percento voličov jednotlivých strán sa mení každými voľbami, čo je neklamný príznak toho, že sa menia aj hodnoty! A tak pohoršujúc sa nad tým, aké svinstvo dokážu ľudia ľuďom predávať (v honbe za ziskom ako potraviny) ma napadlo, že najlepším tvorcom peňazí – produktom je človek. Človek nie však človek rozumný ako homo sapiens, ale iba ako homo… kríženec vola a včely. Vykastrovaný no o to viac pracovitý!
Už v preambule našej ústavy je odvolávka na duchovné dedičstvo Cyrila a Metoda no hneď v prvom článku sa hovorí, že náš štát nie je orientovaný na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Cyril a Metod sa predsa pokladajú za šíriteľov kresťanstva a teda ich duchovným dedičstvom je čo? Znova paradox.
Čítanie ústavy je ozaj zaujímavé. Často to veľmi pripomína rozhovor „rodiny“ pri stole, keď otec či mama hovoria o zásadných veciach v rodine, no aké to bude a za koľko to určí škôlkou povinne dieťa.
No nechcelo sa mi veriť, žeby pravé v kresťanstve… žeby „miluj svojho blížneho ako seba samého“ bolo to miesto!
Dlho som nechápal, prečo oslavujeme Vianoce a hneď za tým Veľkú noc ako hlavné sviatky. Ako som rástol a vzdelával sa, tak som o tom prestal uvažovať a prijal to ako fakt. Vôbec som si nepripúšťal, ba čo viac ani ma nenapadlo, že by pravé tu v kresťanstve (však ono zaviedlo hlavné sviatky, ktoré oslavujeme) som mal hľadať niečo lišiacky ukryte. Stretával som sa však čoraz viac s tým, že veľa ľudí správne kresťanský vychovaných medzi sebou neustále súťažilo a dokazovalo (bojovalo), kto je väčší (či silnejší) kresťan a rovnako tak žilo inač ako je písané v manuály kresťana.
Ani to ma však nejako neznepokojovalo, či nebodaj vnášalo nejaké pochybnosti. Však ja som bol iný, ten lepší! A na dôvažok správny kresťan ma predsa jasno kto za to môže! Až jedného dňa..
Zapochyboval som o tom, že v minulosti ľudia boli menej chytrí, že žili horšie, boli menej vyspeli… Jednoducho som zapochyboval o histórii s ktorou som sa bežné stretával.
K tomu prispieva aj každý rok od štrngania s kľúčmi na námestí, kedy sa presviedčam, že históriu píšu víťazi a takú aká im vyhovuje! A tak sa vynorila otázka.
Aká je ozajstná história môjho národa, keď od skoncovania s Veľkou Moravou sme vždy boli iní len nie víťazi…kto ju teda písal?
My isto nie. Nech ju písal ktokoľvek urobil to s určitým cieľom. Konštelačná prax ukazuje, že ak je jedinec odtrhnutý od koreňov, tak je odtrhnutý aj od svojej sily – od svojho potenciálu.
Mne sa javí, že práve príchodom kresťanstva sa toto udialo. Do života ľudí sa pod zámienkou lásky k blížnemu (porovnaj k Havlovskemu „Pravda a láska zvitezi nad lži a nenávisti!“ ) implementovala devastácia rodiny. Tato implementácia je vysoko sofistikovaná a zabezpečuje už od ranného veku dieťaťa požadovanú energetickú deformáciu.
Tým, že základne princípy kresťanstva prešli v tichosti aj do princípov západnej demokracie (pozri naša ústava) deformácia sa šíri bez povšimnutia (pomenovania) ďalej. Dôsledky sú okato viditeľné (v tz. problémoch demokracie) a slúžia ako východiskový materiál pre rôzne druhy riešení = pomoci samozrejme za peniaze. Tým najnovším a najčastejšie propagovaným druhom „pomoci“ je pôžička. Naši predkovia pôžičku s akýmkoľvek úrokom volali lichva!